Keď som si prvý krát prezeral fotografie zhotovené zo starých sklenených negatívov, nájdených koncom leta 2000 v Odrách, bolo na nich pre mňa všetko neznáme - krajina, továreň aj ľudia. Keď som potom, po niekoľkých mesiacoch, dával v nemeckom mestečku Bittburg / Eifel takmer 600 kusov týchto fotografií pani Liselotte Klamt, neboli to už anonymné obrázky. Bol to jej domov, jej rodina a ich Bielidlo v Rejhoticiach, zachytené fotoaparátom jej deduška - Gustava Ulricha.

Na fotografiách TEHDEJŠÍ svet vyzerá ako tak povediac ideálna doba plná pohody. Bola to však iba zdanlivá idyla. Pre vetšinu ľudí bol život naplnený ťažkou namáhavou prácou, odriekaním a skromnosťou. Krásny, avšak drsný kraj v "Zemi pod Pradedom - Altvaterlandom" nedal nič zadarmo. Cez všetky prekážky sa podarilo, že tu ľudia dokázali žiť, postaviť domy, továrne a všetko zdokonalovať k obrazu svojmu. Starali sa o svoj domov.

Kúzelné obrázky vykreslené na sklách starých negatívov pred sto viac rokmi fotografoval Gustav Ulrich nielen svojím fotoaprátom, ale predovšetkým srdcom. Preto zobrazoval veci, ktoré mu boli najbližšie: rodinu, priateľov, deti, Bielidlo, ludí pri práci a odpočinku, svoj rodný kraj - svoj domov.

Prajem Vám príjemné chvíle nad kúzelnými obrázkami Gustava Ulricha, fotografa amatéra, umelca a predovšetkým človeka.

V Odrách 11.3.2002
Zdenek Mateiciuc

Gustav Ulrich fotograf

Gustav Ulrich (1860-1932) začal fotografovať v šťastnej dobe. Pokrok fotografickej techniky a obecný technický rozmach viedli k tomu, že na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 19. storočia fotografovalo stále viac fotoamatérov. Fotoaparát sa stával glosátorom ich života, sprievodcom, ktorý zaznamenával všetko dianie okolo fotografovej osoby.

Spočiatku bolo fotografovanie vyhradené predovšetkým pre nadšencov z majetnejších vrstiev, ale s organizovaným amatérskym fotografovaním, ktorému predchádzala finančná dostupnosť prístrojov a materiálu, zaujaly taje fotografického procesu aj ľudí pomerne chudobných. Ak porovnáme tvorbu z Jeseníkov s fotografmi z Krkonôš, ktorá je na rozdiel od šumperskej a jeseníckej relatívne dobre prezkúmaná, môžeme ako príklad uviesť majiteľa papiernictva v Rokytnici Rudolf Housu, tkáča a roľníka Petr Kučeru či správcu janovskej píly a lesníka Jana Wagnera; títo všetkci boli obyčajnými fotoamatérmi. Najlepšie je však fotografické dielo Gustava Ulricha porovnateľné s prácou jilemnického lekára MUDr. Jaroslava Feyfara, ktorý začal fotografovať v roku 1904. Gustav Ulrich, ktorý bol o generáciu starší ako Feyfar, však začal s fotografovaním skôr, pravdepodobne už na začiatku deväťdesiatych rokov 19. storočia. Vyplýva to nielen z rozboru módy na odevoch, ale predovšetkým je to zrejmé zo životných dátumov fotografovaných detí a rodičov. Gustav Ulrich tak zrejme patrí k prvým významnejším fotoamatérom v oblasti.

V prevažnej väčšine fotografoval zo statívu, zachytení ľudia vedeli, že sú fotografovaní a podľa svojho naturelu a momentálnej sitácie pózovali. Skutočných momentiek je v jeho pozostalosti málo, ale vetšina snímok pôsobí bezprostredne a živo, zobrazovaní ľudia neboli rozpačití a strnulí, čo iste svedčí o dôvernom vzťahu, ktorý bol medzi fotografom a fotografovanými. Skutočné momentky patria častokrát k tým najzaujímavejším snímkom, aj keď nie vždy technicky úplne perfektným. Princíp nenápadného fotografovanie, akoby kradmého, skoro "lovu", bol Gustavu Ulrichovi cudzí. Tým, že Gustav Ulrcih snímal zo statívu, mal tiež čas kľudne premyslieť záber, o ktorom sa vetšinou snažil, aby pôsobil harmonicky, kľudne, vyrovnane, povedané dobovým jazykom - ľúbivo. Poriadok, symetria, vyrovnanosť, harmónia, to sú pocity z Ulrichových fotografií. Najsilnejšie je tento pocit vnímaný pri fotografiách krajiny, ktoré tvoria významnú časť z počtu asi päťsto zachovaných negatívov. Vedľa celkových záberov panormatického charakteru k Ulrichovým obľúbeným motívom patrila cesta alebo SILNICE v krajine, ktorá často vytvárala významný kompozičný akcent. Častým motívom boli tiež chalupy, ktoré častokrát fotografoval na jar, kedy spadané lístie z stromov viac odkrývalo z architektúry. Demonštroval tak svoju snahu o dokumentaristický záznam. Je prekvapivé, aké veľké množstvo Ulrichových záberov je venované zimným motívom, pretože v zime sa všeobecne fotografuje ťažšie.

Fotografické dielo amatéra Gustava Ulricha v podstate príliš nevybáča zo svojej doby, napriek tomu patrí k pomerne vzácnym kompaktným clekom. Nieje totiž veľa pozostalostí fotoamatérov z rokov cca 1890-1925, ktorých fotografické dielo sa v relatívne slušnom množstve a stave zachovalo.

Pavel Scheufler