Vladimír Vorobjov
/4.7.1930 – 1.4.2001/

Vladimír Vorobjov bol synom ruského emigranta, ktorý sa prisťahoval z Ruska do Bratislavy po boľševickej revolúcii. Jeho maminka pochádzala z Čiech a na Slovensko prišla za prvej republiky. Absolvoval Chemickotechnologickú fakultu SVŠT a celý život pracoval vo VUKI /Výskumný ústav káblov a izolantov/. Dodnes je veľkou postavou slovenskej fotografie druhej polovice 20.storočia. Bol Organizátor fotografického života, kritik, publicista, kurátor množstva výstav, pedagóg VŠVU v Bratislave. Nezabudnuteľné zostanú jeho fototribúny konané pod hlavičkou MDKO v Bratislave, ktoré boli skutočným demokratickým fórom bratislavských, ale aj slovenských fotografov hlavne v čase normalizácie. Spolu s Ľudovítom Hlaváčom majú zásluhy na založení a vedení galérie Profil /v prvom období v salóniku kina Pohraničník na nám. SNP v Bratislave/. Na nasledujúcich stranách Vám predkladáme spomienky ľudí v akejsi chronológii jeho života.

Jozef Jankovič, VŠVU Bratislava
Vorobjov alias Vova je neoddeliteľnou súčasťou mojich spomienok na mladosť napriek tomu, že sa viažu k 50-tym rokom, k obdobiu najtvrdšieho stalinizmu u nás, sú krásne a nezabudnuteľné. Sú to totiž spomienky viažuce sa na množstvo táborov a pobytov v prírode. Prvý raz sme sa stretli v skautskom oddieli okolo roku 1948. Ja som bol najmladší a on najstarší člen, avšak vekový rozdiel nehral žiadnu rolu. Zišla sa tu totiž zaujímavá skupina ľudí, ktorá napriek krajne nepriaznivej dobe vydržala pohromade až do konca 60-tych rokov. Skautský oddiel sa transformoval na turistický a napokon na oddiel orientačného behu pri SVŠT (STU). Hlavným spojovacím článkom bolo priateľstvo a vzťah k prírode. Nikdy sme sa neodcudzili a z času na čas sme sa stretávali naďalej. Príroda zostala našim spoločným záujmom, neskôr k nej pribudlo umenie a hlavne fotografia – Vovova veľká láska.

Ľudovít Hlaváč, historik fotografie Bratislava
Čo som dlžen Vovovi
S Ing. Vladimírom Vorobjovom som sa stretol roku 1960 v porote výstavy amatérskej fotografie Západoslovenského kraja. Bolo to v období, keď som musel v rámci politických previerok odísť z redakcie Výtvarného života a nastúpiť do práce vo výrobe, v stavebníctve. Literárna tvorba, kde som pôvodne začínal, i aktivity v oblasti dejín a teórie výtvarného umenia, kde som pred pár rokmi zakotvil, boli v epicentre pozornosti ideológov komunistickej strany, takže sa stali pre mňa neprístupnými tvorivými oblasťami. Zamestnanie, kam som musel odísť, mi bolo cudzie. Aby som si našiel priestor pre realizovanie sa, vrátil som sa k ďalšiemu svojmu dávnejšiemu záujmu, k fotografii. V denníku Práca som publikoval recenziu výstavy amatérskej fotografie, inštalovanej roku 1959 v Trnave. Recenzia inšpirovala Ing. Vladimíra Vorobjova navrhnúť ma do poroty nasledujúceho ročníka cyklických výstav v rámci tzv. ľudovej umeleckej tvorivosti. V práci poroty Ing. Vorobjov svojimi názormi prekračoval dovtedy zabehané predstavy o fotografickom obraze, a tak sa okolo neho iskrilo. Porozumel som mu a podporoval som ho. Tak sa začalo naše priateľstvo, veľmi úzke priateľstvo. Je zaujímavé, že sme prakticky nehovorili o osobných veciach. Ale diškurzy o fotografickom obraze bývali dlhé. V podnetoch na rozmýšľanie, ktoré nám dávali rozpory a nezhody, sme si obaja tríbili a spresňovali svoje predstavy o novom tvare a obsahu fotografie. A tak, keď nás oboch pozvali do výberovej poroty Celoštátnej výstavy amatérskej fotografie zo súťaží tvorivosti mládeže a pracujúcich na rok 1964, obaja sme zažili podobný pocit, aký Vovo zažíval pri porotovaní prvých ročníkov výstav amatérskej fotografie v Bratislave. Fotografie, navrhnuté na ocenenie v prvý deň práce pražskej poroty, sa niesli v retardujúcom názore už doznievajúceho piktorialistického obdobia. Vo vtedajšej slovenskej fotografickej tvorbe sa presadzovali hľadania novej, aktuálnejšej podoby fotografického obrazu, dynamickej vo výrazovom systéme i v kompozícii, v netradičných uhloch záberu, v strohej, kontrastnej tonalite. Na druhý deň ráno som pripomenul progresívnosť týchto tvorivých tendencií a spolu s Vovom sme podľa svojej nočnej dohody navrhli anulovať výsledky z predošlého dňa práce poroty. Jej predseda, šéfredaktor Světa v obrazech Vladimír Rýpal, návrh podporil, a tak porota vo vzrušených diskusiách znovu vyberala snímky, súce na odmeny, a nakoniec schválila nový súbor fotografií na ocenenie, poznačený už iným estetickým a etickým rozmýšľaním. Pre nás, s Vovom, bolo nové rozhodnutie poroty zadosťučinením a aj prekvapením: Z pätnástich definitívne ocenených snímok, vybratých anonymným, tajným hlasovaním, bolo 10 zo Slovenska. Úzka spolupráca nás oboch pokračovala pri prípravách a hodnotení výstav amatérskej fotografie Západného Slovenska a pri sympóziách, spojených s ich vernisážami. Spolu sme tieto súťaže prebudovali na koncepčne domyslenú Súťaž o medailu Jozefa Maximiliána Petzvala s novým členením tvorby na dokumentárnu, reportážnu a výtvarnú fotografiu a katalógy ich výstav sme obrazovo i textami inovovali na almanachy amatérskej fotografie. Za vrchol svojej spolupráce s nebohým, žiaľ, už nebohým Vovom, považujem založenie a činnosť Komornej galérie fotografie Profil pri Mestskom dome kultúry a osvety v Bratislave roku 1969, ktorá programovo sledovala nielen domácu, ale aj svetovú tvorbu (čo sa stalo jedným z jej kameňov úrazu). Keď pre malé porozumenie vedenia pre takto široko koncipovaný program som sa vzdal po štyroch rokoch vedenia Profilu, štafetu po mne prevzal Vovo a pričinil sa, že Galéria Profil pôsobí až doteraz. Myšlienkovo obohacujúce odborné semináre, ktoré sprevádzali každoročné vernisáže výstav, pomáhali účastníkom, fotografom i teoretikom a publicistom, ujasňovať si podobu a postavenie fotografického obrazu v kultúre a v spoločnosti. Tu rád a s vďakou spomínam obetavosť, s akou tieto podujatia organizovala pracovníčka Krajského osvetového strediska v Bratislave, výtvarníčka Remika Biskupská. A čím som ešte dlžen Vovovi? Vari, najmä tým, že som nestačil dať najavo svoj obdiv jeho nadšeniu a optimizmu, jeho obetavosti, jeho neprestávajúcej žičlivosti a dobroprajnosti, oblápajúcej všetkých, s ktorými sa stretal. Nech je táto moja malá bilancia príspevkom k splateniu mojej dlžoby voči Vovovi. A nech je aj poďakovaním a prosbou, adresovanou Tomu, kto Vova poslal k nám a kto si ho povolal od nás k sebe.

Egon Gál, Inštitút Judaistiky Bratislava
S Vovom a Stanom Pekárom sme pracovali v jednom ústave dvadsaťpäť rokov, ostatných desať rokov sme robili s Vovom na jednej chodbe. Takmer denne sme sa stretávali buď v mojom, alebo jeho laboratóriu, dlho a zapálene sme debatovali o všetkom možnom. K tomu, čo o týchto stretnutiach napísal Stano Pekár snáď iba toľko, že nikdy nezabudnem na ich neopakovateľnú šukšinovskú atmosféru, na Vovovu živelnosť a bezprostrednosť, na jeho ochotu vážne diskutovať aj o tých najbizarnejších veciach, ktoré mi napadali a o ktorých by mi ani nenapadlo rozprávať s niekým iným. Jednou z Vovových obľúbených tém bolo „čo je skutočnosť?“. Už sa nepamätám, či sme sa k niečomu dopracovali, skôr si myslím, že nie, ale pamätám sa, ako ma Vova presviedčal, že aj pri tých najabstraktnejších témach musí človek začínať tým, čo vidí a nie tým, čo myslí. Po roku 1990, keď som odišiel z VÚKI, sme sa v tomto zložení, ku ktorému pribudol Klaudo Viceník, vídali tri – štyrikrát do roka, vždy, keď mal niekto z nás narodeniny. Najkúzelnejšie boli stretnutia u Vovu. Stôl pokrytý taniermi s rybičkami, pripravenými mnohými spôsobmi a Vovovica. Pár minút s nami posedela pani Vorobjovová, ale vždy keď sme začali filozofovať, sa diskrétne vytratila. Veľmi rýchlo sme zabudli na všetko, čo sa okolo nás dialo. Klaudo sa v tom čase začínal profesionálne venovať joge a začínal byť akýsi guru. Niekedy sme si s Vovom neboli istí či všetko, čo hovoril, myslel vážne alebo nás mystifikoval. Ja som rozprával o knihách, ktoré som čítal, práve som prekladal niečo od Rortyho a rozprával som o ňom s takým zápalom, že si ho Vova obľúbil ešte skôr ako si od neho niečo prečítal. Vova začínal dávať dohromady svoj archív a spracovávať spomienky na svet amatérskej fotografie a fototribún, v ktorom prežil celý svoj aktívny život a ktorý sa v krátkom čase úplne rozplynul. Ukazoval nám najlepšie fotografie z fototribún, zábery, ktoré robil Stano Pekár v bratislavských uliciach skrytým aparátom, fotky Jindřicha Štreita, ktorého si nesmierne vážil. Držal nám prednášky o tom, že kvalita fotografie nie je v jej technickej dokonalosti, ale v schopnosti fotografa zachytiť skutočnosti, ktoré si normálne oko nevšimne a ktoré si uvedomíme, len keď nám ich fotografia ukáže. Preto mal rád Stana Pekára, a preto si vážil Štreita, patrili medzi tých málo, ktorí to dokázali. Naposledy som Vovu Vorobjova stretol na pohrebe Klauda Viceníka.

Daniela Kapráľová, Vihorlatské múzeum, Humenné
Starec Pajsij z Athosu hovorieval, že v živote spoznal len dve skupiny ľudí. Jedna sa podobá muche. Preletí nádhernú záhradu s kvetmi a zaujme ju len náhodne zvieraťom zanechaná nečistota. Okamžite si na ňu sadne, začne v nej hrabať, vychutnávajúc smrad. Nedá sa z miesta odplašiť.
Druhá skupina ľudí sa podobá včele, ktorá letiac nad smetiskom, nesadne nikam, pokiaľ kdesi v kúte nenájde zabudnutý kvet. Ak sa jej spýtaš, kde je smetie, odpovie, že nevie. "Tam sú gardénie, tam ruže, tam voňavý tymián, tam med." Sú to ľudia, ktorí majú dobré myšlienky, rozmýšľajú o dobre, vidia a činia dobro. Vova bol včelou, ktorá mala svoju svätyňu srdca po okraj naplnenú láskou. A keď sa niekedy prelievala, v kútiku duše cítil strach z ľudského nepochopenia.

Stano Pekár, fotograf
S Vovom som pracoval vo VUKI / Výskumný ústav káblov a izolantov/ 28 rokov. Boli sme taká trojica Vova, Egon a ja. Skoro každý deň sme absolvovali spoločnú desiatu, ktorá sa často pretiahla aj na dve hodiny. Mali sme zaužívané aj VDO /veľmi dlhé obedy/. Systém štikaní viacerých ľudí na štikačkách bol prekoumaný tak, že jeden člověk mohol byť mimo podnik oveľa dlhšie ako bola pol hodina určená na obed. Vova robotu moc „nežral“, robil len čo musel. Zato „benziňáku“ /čistý lieh, do ktorého sa pridával benzín, aby nebol konzumovateľný/ vedel odstrániť všetko svinstvo tak, že sa dal piť bez následkov. Stretávali sme sa aj po práci a to sa k nám pridal ešte Klaudio. Každý týždeň sme prekecali minimálne 8 hod. Vova bol provokatér – provokoval k debate. Debaty o hodnotách vždy začínali upresnením významu jednotlivých slov. Vova ma nazýval „božím človekom“, lebo som bol primitívny a neštudovaný. Tak ako Čapek dostával kvety od bláznivej Dony, ktorá nevedela čítať a preto chodila aj tam, kde to bolo zakázané, ani ja som nevedel čo je zakázané a preto som nachádzal hodnoty. Vova mal zvláštny dar, vedel v debate prijať porážku. Nebol urážlivý, ale bil sa do poslednej kvapky krvi. Bol vynikajúci šachista. Zohrali sme veľa partii šachu, pričom som často prežíval stres, pretože Vova odďaľoval moju porážku. On bol poznačený vzdelaním v dobrom aj v zlom. Študovaní ľudia veria tomu čo prečítajú. Ja som si v praxi overoval všetko, až potom som tomu veril. V debatách som niekedy prehral, pretože som nemal argumenty. Niekedy po pol roku Vova prijal moju teóriu a keď som ho pritom prichytil tak tvrdil, že sa vyvíja. Rozhodne bol pre každú srandu. Nechal sa na hocičo nahovoriť. Tvrdil, že kto je v akcii má prednosť. Na narodeniny si doplatil a kúpili sme mu bicykel. Hneď si naň namontoval spätné zrkadlo. Samozrejme, že sme sa chodili bicyklovať na dunajské ramená cez pracovnú dobu, pričom Vova nosil so sebou mapu, aby sme vedeli zorientovať v tamojšom pralese. TBC bola Tradičná bicyklová cesta: Z Bratislavy sa prvý deň išlo na Kamenný mlyn, druhý deň z mlynu cez Babu do Senca. Tretí deň naspäť do Bratislavy. Podmienkou bolo zastaviť sa v každej krčme. Ja som vlastnil pištoľ na broky a v jednom šesťmetrovom laboratóriu sme mali strelnicu. Terče mám dodnes odložené. Výhrou bol poukaz na odmenu, ktorá bude vyplatená, až na to budeme mať. Vovovu päťdesiatku sme oslávili na jeho horárni. Prítomní boli Klaudio, Egon, Ferdinand, Vova a ja. Z celej akcie je natočený dokumentárny film – osmička. Vova pripravil podľa ruskej tradície rybaciu misu zo zavináčov, sledov, lososov. Bolo to vynikajúce. Súčasťou programu bolo kúpanie naháčov v bazéne. Nadránom sme slávili vítanie slnka. V disciplíne vrh guľou sa zúčastnili všetci prítomní. Fero a ja sme prehodili ostatných o meter. Samozrejme, že sme boli aj na hríby. Vova si cez húštiny vyrábal skratky, ktoré sám vysekal, ale ich aj maskoval, lebo boli len pre neho a jemu blízkých ľudí. Svoju horáreň na Záhorí miloval. Niekedy ju nezamkol a aj tak mu ju vylomili. V kuchyni zvykol nechávať list, kde nepozvaných návštevníkov najskôr privítal listom, ak ste hladní v kredenci je to a to. Prosím zanechajte poriadok a hlavne nepodpáľte mi moju horáreň. Napriek tomu všetkému viackrát horáreň vykradli. Raz chytil jeden dedinčan zlodeja z horárne. Vorobjov sa tohoto človeka spýtal, že ako na to prišiel. Dotyčný odpovedal, že veľmi jednoducho, zlodej keď prechádzal okolo neho nepozdravil a sklopil zrak. Vova ma nazýval najlepší nepriateľ. Prvé fotografické sympózium za účasti hosti z dnešnej Českej republiky bolo na Pekárovom mlyne v Studienke v roku 1979. Keď Vova začal učiť na VŠVU opýtal som sa ho, o čom tam vlastne učí. On mi odpovedal, budeš prekvapený, ale aj o tebe. Z rozprávania Stana Pekára zapísal Ľubo Stacho, jún 2003

Martin Šperka, Elektrofakulta STU
Keď sa v roku 1993 rozdelila ČSFR bolo treba na Slovensku založiť školu fotografie a elektronických vizuálnych médií na vysokoškolskej úrovni, nakoľko dovtedy sa fotografia študovala len v Prahe. Jadro tvorili kmeňoví zamestnanci VŠVU, ale aby vznikla kritická masa bolo treba zapojiť do pedagogickej činnosti aj externých učiteľov. Vova bol medzi prvými externistami, dokonca pomáhal Ľubovi Stachovi pri zakladaní oddelenia fotografie ešte pred vznikom Katedry vizuálnych médií. Bez jeho vedomostí v oblasti techniky ale aj dejín fotografie ale hlavne jeho nezištného a obetavého prístupu by bolo ťažko rozbehnúť kvalitnú výuku a život katedry. Svojím rozvážnym a múdrym prístupom bol katalyzátorom pri riešení problémov rozbiehajúceho sa pracoviska, ktoré sa neskôr stalo vedúcim v oblasti vysokoškolského vzdelávania fotografie na Slovensku.

Antonín Dufek, Moravská galerie Brno
Vova (nebo Vovu? nikdo mu jinak neřekl) jsem měl moc rád. Byl to člověk z jiného oboru, o to víc jsem si vážil jeho láskyplného zápalu pro fotografii, který ho vedl k velkým obětem, ale obvykle nakazil také ostatní. Vova byl společenský člověk par excelence. Jak jsem ho poznal, sdílením přímo žil. V minulém režimu často rozdmychával uhlíky skomírajících amatérských aktivit na Fototribúnach, které pak měly vliv na podobné akce v Brně. Pokud vím, v popřevratovém režimu se pak stal díky svým kořenům a jazykovým znalostem důležitým diplomatem ve službách Mesiace fotografie a slovenské fotografie vůbec. Pozorně jsem četl jeho nepočetné texty a podporoval ho, aby psal, protože vědecká disciplína pro něho byla samozřejmostí. Sblížili jsme se při instalaci výstavy Čaro nechceného vo fotografii 1860-1920 v kině Pohraničník roku 1976 (spoluautorem byl se mnou Jaroslav Anděl, z magnetofonu zahajoval Jan Vodňanský), prokecali jsme tehdy celý den (pokud byl jen jeden, ta paměť...). Na rozdíl ode mne Vova lépe chápal význam chvíle, která se může pěkně protáhnout, vychutnával ji jako víno. Nevzpomínám si na jiného člověka, který si nedal pokoj dokud si neupřesnil, o co nám historikům umění jde a „jak na to jdeme“. Měli jsme soukromý rituál: když jsme se setkali, vyměňovali jsme si politické vtipy, protože Vovovi se kdysi líbil jeden český, který jsem mu řekl. Bylo naší ctižádostí trumfnout toho druhého. Nejkrásnější bylo přidávat se k jeho nadšení, Vova totiž nedělal nic, čím nebyl nadšen. Poznal jsem ho jako bezmezně obětavého, zvědavého a upřímného člověka, pro něhož potřeba pravdy byla spojena s bytostnou potřebou prožitku.

Ľubo Stacho, fotograf VŠVU Bratislava
Počas mojich štúdii na Stavebnej fakulte som bol členom fotokrúžku pri B-klube na internáte J.Hronca, ktorý dodnes nesie prezývku Bernolák. Na výročné výstavy sme si pozývali do krúžku kritikov ako bol Vladimír Vorobjov, ale aj Ľudovíta Hlaváča, Zuzku Mináčovú, Fera Valenta alebo Oľgu Bleyovú. Vova býval za Bernolákom a bol našim pravidelným hosťom, stačilo mu zavolať a večer bol na našej schôdzi. Debaty sa viedli nielen o fotografii. Bolo to skutočné laboratórium tvorby, možno aj tým, že medzi nami boli študenti architektúry. Snažili sme sa aj počas normalizácie robiť umenie a nie „sračky“. Pravidelne sme chodili na Fototribúny, ktoré viedol práve Vova. Debatovalo a diskutovalo sa tu otvorene o všetkom, včítane politiky. Vova si veľa vecí „lajsnul“ a pre nás to bolo neuveriteľné počuť kritický, alebo ironický názor na vtedajšie komunistické zriadenie. Svojim spôsobom rozvíjal v mladej generácii kriticko - analytické myslenie. Takýto prístup nie je bežný ani v „súčasnej demokracii“, pretože väčšina ľudí je ješitných a na kritiku reaguje podráždene a neuvedomuje si, že odstraňovaním chýb a stereotypov sa posúvame dopredu. Mal prirodzený zmysel pre spravodlivosť. Vedel si priznať svoju chybu a som rád, že túto džentlmenskú vlastnosť sa mi podarilo „odkukať“. Aj vďaka Vovovi sa veľa členov fotokrúžku stalo profesionálnymi fotografmi, alebo filmármi / Dušan Ráztocký, Laco Kaboš, Stano Slušný, Tibor Škandík, Dušan Firák, Ľubo Stacho a ďalší/. Z tejto veľkej éry sme spolu koncom 80-tych rokov pripravili pre galériu Profil výstavu generácia B-klubu. S Vovom som konzultoval aj svoje práce na prijímačky na FAMU. Bol autorom prvých krásnych textov o mojej tvorbe a komisárom viacerých mojich výstav. Raz v lete mi umožnil stretnúť sa s Viktorom Kolářom, ktorého svokor bol susedom na Vovovej horárni. Bolo to čarovné. Prvé moje rozprávanie s Viktorom o fotkách, prechádzky s Vovom po lesoch na Záhorí, príprava jedla na otvorenom ohni, čarovná Vovova záhradka a ďalšie krásne veci o ktorých vedel tak nadšene rozprávať. Keď som ja začal rekonštruovať chalupu v Uhroveckej doline, pozval som Vovu na oplátku na návštevu. Vtedy rád sedával na lavičke pri našej záhrade, kde je krásny výhľad na celú dedinu a v noci s ďalekohľadom pozoroval hviezdy. Nočnú oblohu poznal naspamäť. Spomínam si ešte na iné stretnutie na Záhorí. Bolo to neoficiálne sympózium o fotografii na mlyne Stana Pekára v Studienke s účasťou T. Dufeka, V.Birgusa, K.Viceníka, T.Sládeka, P.Klimpla, O Nosáľa, Ľ.Stacha, S.Pekára. Po mojom nástupe na MDKO za metodika amatérskej fotografie, som sa hneď pričinil o vydanie Vovových skrípt „Diaľkové školenie pre fotoamatérov“, podľa ktorého sme potom viacerí lektori učili fotografiu po celom Slovensku. Po založení fotografie na VŠVU som ho ako prvého externého pedagóga prizval ku spolupráci. Bol na oko prísny, veľa vyžadoval od študentov, ale aj veľa naučil. S mladými ľuďmi vždy vedel nadviazať priateľský kontakt. Často sme sa rozprávali o študentoch a ich talente. Vedel odhadnúť kvality a nadanie žiakov. V 90-tych rokoch pomáhal s organizovaním Mesiaca fotografie. Zabezpečoval výstavy z bývalého Sovietskeho zväzu, prekladal z ruštiny, organizoval besedy študentov s poprednými svetovými fotografmi. Jeho odborné kvality boli oceňované nielen u nás, ale aj za hranicami Slovenska. Počas života som mu často vyčítal niektoré veci, dnes viem, že to boli len „prkotiny“. Vedel o mojich zdravotných problémoch a snažil sa mi pomáhať kde mohol. Raz keď moje depresie v kuse trvali už vyše mesiaca vymyslel výlet na bicykloch po dunajskej hrádzi. Celú cestu som mlčal, počúval a cítil jeho vitalitu. Podľa neho všetko naokolo bolo nádherné. Táto jeho pozitívna energia bola nákazlivá, lebo človek pri ňom, začal veriť, že život má zmysel. Tento zážitok vo mne zostane dokedy budem žiť. Vova bol veriaci, ako sedemročný sa dobrovoľne dal pokrstiť na pravoslávnu vieru. Krst sa odohral v potoku na východnej hranici slovenského štátu v čase druhej svetovej vojny, symbolicky na hranici medzi východnou a západnou civilizáciou. Tu kdesi môžeme nájsť čaro a tajomstvo jeho osobnosti. Vova mal po otcovi kryštálovo čisté ruské srdce a po matke-češke zodpovednosť príslušníka západnej civilizácie. Bol to skutočný stredoeurópan, akých teraz postrádame na každom kroku.

Martin Marenčín, fotograf Bratislava
Pre väčšinu ľudí bol VOVA, ale ja som ho volal VOVO. Možno som zle rozumel, keď mi takéto dôverné oslovenie navrhol, ale tak to ostalo podnes. Keď syn začal rozprávať, hovoril mi TATA, mamu volal MAMA, bratovi Martinovi vraví MOMO, babke BABA a starý otec Albert je preňho stále DEDE. Môj vzťah k VOVOVI bolo voľačo medzi vzťahom syna k otcovi alebo k bratovi. Myslím, že VOVO fotografiu miloval, tak jako miloval ľudí a život. Možno poznáte jeho príbeh, ale poviem Vám ho tak, jako to poznám ja. VOVO bol vášnivý fotoamatér, tak jako začínala väčšina z nás. Fotil, chodil na výstavy, posielal fotografie na súťaže. A raz vyhral. „TAKÁ SRAČKA A DOSTALO TO PRVÚ CENU !“ – tak asi zneli jeho slová. To bol okamih, ktorý rozhodol, že sa začal venovať teórii fotografia už ostal pri tom po celý život. Snažil sa, aby fotografia nebola len pekný alebo škaredý obrázok, ale zároveň aby niesla aj voľajaké posolstvo.

Jindřich Štreit ze Sovince
VOVO přeloženo do jazyka fotografú znamená slunce. Vždy veselý, vtipný, sršící nápady, a nekonečnými historkami. Neznám tolerantnejšího teoretika, ktorý mňel vždy pochopení pro jakýkoli druh dobré fotografie. Dobré v tom, že promlouvalo, oslavovalo, přinášelo nové pohledy, provokovalo a bylo osobní výpovědí autora. Za takovou se dokazal bít ve všech dobách i na svúj úkor. Je stále s nami. Slyším jeho neopakovatelný smích a vidím rozžářené a vždy zvídavé a veselé oči.

Vladimír Birgus, FAMU Praha a Univerzita v Opave
Vova Vorobjov, jak jsme mu všichni říkali, patřil ke stále vzácnějšímu typu gentlemanů ze staré školy. Vzdělaný, noblesní, spolehlivý, šarmantní a vtipný člověk, který se ani v dobách, kdy se toho tolik muselo a tak málo smělo, nebál otevřeně vyjádřit svůj názor. Spolu s Klaudiem Viceníkem měl ohromnou zásluhu na tom, že na bratislavských Fototribunách panovala tak otevřená a svobodná atmosféra a že tam tolik dobrých fotografů našlo první povzbuzení ke svým tvůrčím rozletům. Dobře se orientoval v dějinách i současnosti fotografie a přitom stále urputně sháněl nové informace o nejaktuálnějším dění, aby je mohl dál předávat svým studentům na VŠVU i fotografujícím přátelům. Při téměř každé mé návštěvě Bratislavy jsme se aspoň na chvilku viděli a každé to setkání bylo pro mne vzpruhou. Moc mi chybí. Moc chybí slovenské fotografii.

Viktor Kolář , FAMU Praha
Rodina, do které mne přivedla žena Marta, sdílela s Vladimírem Vorobjovem a jeho lidmi starou chalupu-horárenˇv Malých Karpatech nedaleko Rohožníka. Chvíli trvalo než jsme přišli na to, že nás spojuje láska k fotografii. Objevil jsem v něm výjimečně srdečného a blízkého společníka. V jeho magické záhrádce,která svým vzhledem prozrazovala na úctu k přírodě, tajemství objevování a mizení, rozmanitosti forem , v tom jaký prostor , toleranci, všem svým rostlinkám poskytoval. Nechal růst, projevit se té nejosobitější formě,nevstupoval s nůžkami,pilou,nepochopitelnými rozhodnutími. To byla i ona metoda,kterou používal při práci s mladými lidmi s fotografickou obcí, přípravou a kurátorstvím výstav v Galerii Pohraničník. Byl to Vova, který „způsobil“, že jsem se s fotografiemi objevil v televizním Klubu mladých v Bratislavě roku 1980, v době kdy jsem byl stále nahlížen jako „problematický“ po návratu z kanadské emigrace v roce 1973. Pro mne Vova Vorobjov neodešel do Cháronovy říše, jsem s ním v trvalém spojení…

Václav Macek, riaditeľ festivalu Mesiac fotografie, VŠMU Bratislava
Pri Vovovi, ktorý sa mi vracia do spomienok, nielen každú stredu o piatej popoludní, keď v galérii Profil pokračujú jeho konzultácie, ale aj vtedy, keď v článku o fotografii narazím na pojem príbehu a je mi ľúto, že spolu s Klaudiom Vicenikom tak dlho pripravovanú knihu o cykloch, sekvenciach, príbehoch nakoniec nevydali, mam vždy veľa asociácii. Neviem povedať, ktorá je z nich dôležitejšia. Možno ide o celkový pocit, že Vovo bol typom človeka, ktorý sa rozdal v drobnostiach. V stretnutiach, v poznámkach a rozhovoroch pri pohári jeho obľúbeného vina. Jeho dielom tak neboli len desiatky či stovky textov o fotografii, ale aj množstvo postrehov o fotografii, ktoré nie su uchovane na inom nosiči než je ľudská pamäť. Každá takáto drobnosť pritom môže žiariť rovnako ako veľkolepý opus. Keď tak uvažujem, predsa len je pre mňa z Vovových postojov čosi najdôležitejšie - to, že spojil radosť zo života s radosťou z fotografie.

Miro Pokorný, fotograf a kameraman
Keď som koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia začal s fotoaparátom dokumentovať svoje bezprostredné okolie bol to práve p.Vorobjov, ktorý mi ukázal aké čaro sa skrýva v dokumentárnej fotografii. Stretnutia na jeho Fototribúnach kde sa celkom otvorene hovorilo o všetkom čo bezprostredne súviselo s fotografiou ale aj o vtedajšej dobe, pre mňa zostanú navždy nezabudnuteľným zážitkom. Pred dvoma rokmi som sa s p.Vorobjovom stretol na dunajskej hrádzi. Na bicykloch sme spolu prešli niekoľko kilometrov a náš rozhovor bol samozrejme o fotografii. Vtedy som netušil, že to náhodné stretnutie s p.Vorobjovom bolo aj stretnutím posledným. Stretnutie s človekom, ktorý ma naučil akú hodnotu môže mať obyčajná fotografia blízkeho, ale aj celkom neznámeho človeka.

Ivana Kociánová - Vorobjovová
Viem, že sa to týka fotografov, ale vyhoviem nutkaniu a napíšem čosi aj ja, hoci nefotografická, ale dcéra. Tatíčko bol proste unikát. Najviac si považoval, keď som mu úprimne povedala, že je otec - kamarát. Odvetil: „Otcom môže byť bárskto, ale kamarátom nie.“ Stále v ňom bol kus nezbedného zvedavého chlapca, podporujúceho všelijaké výmysly. Hovoril: Vymýšľať sa musí, tvorivosť, to je ono!“ Mali sme nezvykle veľa spoločných záujmov: prírodu, prácu v záhrade, večery pri sviečkach, filozofických i srandovných diskusiách „ rybičkových hodoch“. Keď sa neprítomne zahľadel do diaľky, hneď som vedela, že myslí na foťky a svojich foto-blížných. Ľuďom rozšafným dobrého srdca, širokého úsmevu, vyžarujúcim pokoj, múdrosť a svetlo v duši hovorieval BOŽÍ ĽUDIA. Už za jeho života som vedela, že takým je aj on. Priveľmi mi chýba, akoby jeho smrťou odtrhlo zo mňa dobrú polovicu.

Lucia Benická, riaditeľka Domu fotografie v Poprade, kde bola premierovaná táto výstava
Vovo si vyskladal veľké nebo, plné farieb a neskutočných tvarov. Kdesi tam teraz lieta a hádam aj bez sentimentu sa díva na celý veľký uponáhľaný svet, ktorý tak miloval... Vovovo nebo - na moje prekvapenie – sa stáva symbolikou niekoľkých krajinárskych polôh: od domnelého gýču sýteného farbou a drámou živlov až po nečitateľné skratky, v ktorých sa nebo rozplýva do abstraktných ťahov mrakov. Vovovo nebo je vyskladané do veľkej mozaiky, mení sa na príbeh, sekvenciu. Hutnosť nebies odrazu vytvára impresionistický obraz, ktorý ma fascinuje. Stachov výber fotografií priamo korešponduje s jeho konceptuálnym cítením: nechcene mení Vovove diáky na veľký príbeh o nebesiach. Spomienky ? Podobne ako Vovo tam hore ani ja nechcem byť sentimentálna. Lebo svet sa skladá z čriepkov individuálnych životov, ktoré sa pominú a Zemeguľa sa svojím zrýchleným tempom otáča ďalej. Skutočný život sa totiž odohráva za plezírom malej, meštiackej slávy. Vovo má práve ďalšie narodeniny. Možno na nich zabudol, ale celý tento projekt sa akosi krúti práve okolo neho.. Pocta, spomienka, úcta ľudí, ktorí ho mali skutočne a bez pretvárok radi. Tak, ako ich a celý okolitý svet mal rád Vovo svojou nákazlivou, úprimnou , energetickou povahou. Načo sa rozpisovať o zásluhách, doba poskytuje málo času na čítanie encyklopédií. Vovo bol skvelý človek a nadovšetko miloval ruch, ktorý fotografia provokuje. Všetko najlepšie k narodeninám v tom nebeskom nekonečnu, Vovo ! Kdesi tam lietaš v novej astrálnej podobe a čuduješ sa, aké to vzťahy, ľudia, malichernosti sa nazbierali na tak malom a nenápadnom kúsku Zeme, akým je Slovensko -:) Nebodaj budeme mať v tej našej civilizačne prehnojenej škrupine pocit, že nás sleduješ... na zdravie !