Martin Marenčin - Slowly Slovakia
 

Výstava potrvá od 7. apríla do 2. mája 2004
Otvorené denne od 13,00 – 18,00 okrem pondelka


 



Martin Marenčin – SLOWLY SLOVAKIA

„Nerobme si žiadne ilúzie o tom, akí v skutočnosti sme“.

II. ročník grantového programu PHOTODOCUMENT.SK reklamnej agentúry VACULIK ADVERTISING.

Dokumentaristické projekty skúmajú a interpretujú zvolený problém dlhodobo. Často sa jedna téma stáva celoživotným programom ich tvorcu. Sú náročné na čas, organizáciu a financie. Ich primárna funkcia nie je informačná a spravodajská, témy sú nezriedka sociálno-kritické a tak je ich komerčné využitie obmedzené. Vo svete je celý rad grantových programov, ktoré tento druh fotografie podporujú pre ich nesporný význam. Mother‘s Jones Foundation, Eugene Smith‘s Prize, Erna and Victor Hasselblad‘s Foundation sú ceny, ktoré si touto činnosťou získali značný spoločenský kredit. Na Slovensku sa takouto cenou stáva program PHOTODOCUMENT.SK reklamnej agentúry VACULIK ADVERTISING. V druhom ročníku ju udelili Martinovi Marenčinovi na realizáciu jeho projektu SLOWLY SLOVAKIA.

Martina Marenčina formovalo prostredie, v ktorom vyrastal. Jeho otec je známy surrealista a patafyzik Albert Marenčin. Nadväzne princíp striedania sna a reality je preto možné vystopovať aj v jeho fotografiách. Vizuálnu stránku jeho tvorby rozhodne ovplyvnil aj fakt, že sa roky pohybuje v prostredí najznámejších slovenských výtvarníkov. Živí sa reprodukčnou fotografiou výtvarných diel. Jeho voľná tvorba má však ťažisko v priamej nearanžovanej výpovedi dokumentárnej fotografie. Už jeho rané fotografie, ktoré urobil v 70-tych rokoch na pompéznych komunistických oslavách predurčujú jeho ďalšie smerovanie. Typickým príkladom je fotografia z 1.mája 1977. Bezhlavé trupy anonymného davu s podobizňami predstaviteľov režimu otočenými dolu hlavou v rukách sú symbolom straty vlastnej identity, duševnej prázdnoty a degradácie spoločenských vzťahov. V predstavovanom cykle SLOWLY SLOVAKIA ideologické symboly moci vystriedali konzumné fetiše. Spoločenský apel na bezduchosť manipulovaného davu ostáva. Anonymné slávnosti, festivaly, komerčné masové akcie a nezmyselné zhromaždenia sú prostrediami, pri zobrazovaní ktorých Martin Marenčin nepodáva správu o samotnej akcii, ale vo svojich vizuálne rafinovaných, sarkastických a ironických obrazoch ponúka všeobecnejší pohľad na našu spoločnosť. Ako sám hovorí: „Dnešná doba je pre mňa rovnako absurdná ako tá minulá.“ Kým v 70-tych rokoch autor pre svoje osobné fotografie aplikoval výhradne čiernobiely proces, dnes jeho fotografie hýria agresívnymi farbami. Priam sa natíska myšlienka, že aj formou čiernobielej fotografie vyjadruje šedivosť vtedajšieho režimu v protiklade s dnešným agresívne farebným konzumným svetom. Farby sú zámerne posunuté, kontrastné obrazy často hrubozrné, čo zvýrazňuje ich expresívne vyznenie. Aj tento nový cyklus sa člení do niekoľkých polôh. Samostatnou kapitolou sú krajiny. Devastované, poznačené negatívnou a nezmyselnou ľudskou činnosťou, pripomínajúce obrazy apokalypsy. Nejde tu len o záznam ekologicky nežiadúcich javov. Podobne ako vo fotografiách ľudí aj tu je veľa zašifrovaných symbolov, skrytých významov, ale aj humoru a sarkazmu. Krajina spútaná igelitovou páskou a všadeprítomnými zákazmi, hrdzavejúci opustený čln na lúke, chlapec pokúšajúci sa pohnúť zemeguľou. „Chaos prostredia vyplýva z chaosu v našich dušiach a hlavách. Milujem aj nenávidím túto krajinu zároveň,“ hovorí autor.

Vo fotografiách ľudí je na míle vzdialený humanistickému odkazu fotografov typu H.C.Bressona, W. Eugena Smitha a iných. Jeho ľudia nemajú nádej na nič hlbšie než im ponúka ubíjajúca popkultúra. Ich základné životné hodnoty sa v banalite každodennosti redukovali na konzum a zdanlivý blahobyt. Jeho pohľad je neľútostný, cynický a skeptický. Nemá rešpekt pred žiadnou autoritou. Vysmieva sa z národných symbolov, ikon konzumu a z efemérnych pseudohodnôt dneška. Nehľadá a ani nenachádza žiadne perličky na dne. Priam paródiou na klišé o Slovensku, ako krajine hôr a horalov je jeho krajina s ovcami pasúcimi sa na skládke. Deziluzívnym pohľadom na spoločnosť má Martin Marenčin bližšie k fotografom drsnej, tzv. newyorkskej školy, či k sociologizujúcemu novému anglickému dokumentu. V slovenskej dokumentárnej fotografii, ktorá je viac humanistická, lyrická a poetická, sú podobní autori málo frekventovaní. Mimoriadne sugestívny a podobne neľútostný obraz 60-tych rokov vytvoril Jozef Ort-Šnep. V nasledujúcich desaťročiach to boli Miro Pokorný, Stano Pekár, Peter Šimončík, Jozef Sedlák v súbore "Odvody" a ďalší absolvent pražskej FAMU Ján Rečo vo fotografiach sociálnych ústavov. Podobne fotografoval v 90-tych rokoch Mišo Suchý po svojej emigrácii obraz americkej konzumnej spoločnosti. Z najaktuálnejších dokumentaristov sa podobnej téme v časti svojho diela venuje Martin Kollár, ktorý však nie je až tak priamo kritický a v jeho hravých snímkach cítime viac chápajúci humor. Andrej Bán vo voľnom súbore "Iné Slovensko" je viac zameraný na hľadanie základných ľudských hodnôt, aj v prípade, že tvorí v sociálne problematických prostrediach. Aj Tibor Huzsár človeka heroizuje a oslavuje i keď aj v jeho tvorbe nájdeme kritický tón. Lucia Nimcová v súboroch Periférie, generačnom dokumente Pankáči aj vo fotografiách o ženách nehýri optimizmom a cítiť z nich pocit frustrácie. Jej fotografie sú však sociálno-kritické až sekundárne, v prvom pláne majú ambíciu stať sa psychologickými sondami generácie, genderu, zobrazovaného jedinca i autorky samej. Martinovi Marenčinovi je najviac podobný Alan Hyža v rozsiahlom projekte o chaose a marazme postkomunistických krajín, Filip Vančo v kvantitatívne neveľkom súbore o Petržalke a Andrej Balco fotografiami ľudí v mestskom a industriálnom prostredí.

Pracovne charakterizuje Martin Marenčin súbor SLOWLY SLOVAKIA, že fotí "… všetko, čo by Slovensko nemuselo mať a ako by nemuselo vyzerať." Paradoxne teda vo svojej tvorbe nachádza zmysel v tom, čo považuje za nezmysel. Najsilnejší účinok majú jeho obrazy tam, kde redukuje výtvarnu štylizáciu na nevyhnutnú mieru a iba ju nenápadne majstrovsky využíva v prospech významu zobrazovanej reality.Skoro päťdesiatnikovi Martinovi Marenčinovi v mladej slovenskej dokumentárnej fotografii právom náleží prívlastok "concerned photographer".

V Bratislave 19.3.2004
Jozef Ondzik, fotograf a lekár


Martin MARENČIN

Narodil sa v roku 1956 v Bratislave, v rodine surrealistu a patafyzika, regenta Ubudoxológie pre Slovensko a priľahlé oblasti. Vyštudoval EF SVŠT a po skončení školy 10 rokov pracoval v Slovenskom rozhlase ako zvukár. Od roku 1992 je fotografom v slobodnom povolaní. V súčasnosti pracuje ako fotoreportér týždenníka FORMÁT.
marencin@chello.sk