Mal som práve štyridsať, keď som sa po mnohých rokov v Španielsku vrátil naspäť do Argentíny a cítil som potrebu uvažovať o svojej identite. Mojím nástrojom sa stala fotografia so svojou výnimočnou schopnosťou zachytiť okamih.
Začal som prezeraním svojich rodinných albumov, z detstva aj zo školy. Našiel som fotografiu našej triedy z prvého roku (ôsmej triedy), urobenú v roku 1967 a pocítil som nutnosť zistiť, čo sa stalo s každým z mojich spolužiakov.
Aby sme sa všetci mohli znovu vidieť, rozhodol som sa zorganizovať stretávku spolužiakov Colegio Nacional Buenos Aires po 25 rokoch. Tých, ktorých som skontaktoval som pozval k sebe domov s návrhom, že im spravím portrét.
Vytvoril som zväčšeninu pôvodnej fotografie z roku 1967, na ktorej sme boli prvýkrát spoločne a ktorá slúžila ako pozadie pre portréty a požiadal každého spolužiaka, aby aby do portrétu zakomponoval niečo zo svojho súčasného života.
Pokračoval som vo fotografovaní spolužiakov, ktorí na stretávku neprišli, avšak veľkú fotografiu nebolo možné presúvať. Brával som so sebou jej zmenšené kópie, ktoré som použil pri fotografovaní tých, ktorých som našiel.
Fotografie boli zhotovené v Buenos Aires, Madride, Robledo de Chavela (Španielsko) a New Yorku. Neskôr bola zorganizovaná spomienková slávnosť na študentov školy, ktorí zmizli alebo boli zavraždení počas rokov štátneho teroru. Po dvadsiatich rokoch predstavitelia školy prvýkrát povolili oficiálnu spomienku na obete v hlavnej hale školy. Bola to historická udalosť.
Rozhodol som sa pracovať na povrchu zväčšeniny, ktorá slúžila ako pozadie portrétov mojich spolužiakov a napísať zopár úvah o ich živote na obraz.

Súčasťou slávnosti bola inštalácia fotografií z toho obdobia, ktorej účelom bol ukázať to, čo sa udialo súčasnými žiakom školy.
Fotografie boli niečím, čo zostalo po osemdesiatich deviatich zmiznutých spolužiakoch, nástroj ich premeny na reálnych, dostupných ľudí. Museli sme vedieť o kom a o čom rozprávame.
Zaradil som do programu fotografiu triedy z prvého roku (ôsmej triedy), pozmeniac ju pridaním textov a aktuálnych portrétov svojich spolužiakov.
Fotografie zostali na školskej výstave niekoľko dní. Svetlo slnka v zenite osvetlovalo cez rozmerné okná v hale tváre študentov, ktorí sa zastavili a pozerali a odrážalo ich na skle, ktoré chránilo pozmenenú fotografiu.
Portréty týchto odrazov vyvtárajú základnú časť projektu, pretože reprezentujú okamih prenosu skúseností z jednej generácie na druhú.