FOTOGRAF SAMOTY HISTÓRIE

K posledným dobrodruhom storočia, nomádom bez stáleho bydliska, patrí aj známy chorvátsky fotograf Stanko Abadžić (1952.), občan Prahy, Záhrebu a Krku, vyštudovaný germanista, skrátka - svetoobčan. Už v rodnom Vukovare, v tej barokovej fantázii na Dunaji, meste, ktoré s otvoreným srdcom prijíma všetkých ľudí, sa Abadžić naučil milovať svet. Keď otec vycítil senzibilitu svojho 15-ročného syna, daroval mu prvý ruský fotoaparát značky SMENA 8, ktorý fotograf dodnes opatruje, zdôrazňujúc, že "s ním pochopil, že dobré fotografie nerobia len drahé fotoaparáty". Ako školák fotografuje svadby a futbalové kluby, aby si "zarobil na vreckové". V tom istom čase vznikajú aj početné snímky Vukovaru, kde sa rodí umelecký, presnejšie poetický cit pre dedičstvo, staré ulice, strechy, cesty, clivé pohľady na zastavený čas - chlapca, ktorý ľúbil minulosť.

Abadžića inšpiruje francúzsky fotograf Willy Ronis, ktorý pred fotografovaním počúva Bacha a aj sám sa venuje romantickým "púťam a rituálom", navštevujúc tajomné zákutia. Rád sa vracal do Literárnej kaviarne v Týnskej ulici, ukrytej pred vravou mesta. Na Havelskej tržnici si najskôr kupovával dyňu a potom zašiel do Týnskej ulice na "espresso a minerálku". Ale najviac ho opantalo tajomné okolie kráľovských Hradčian, kde sú mačacími hlavami dláždené ulice a nad námestím na jar voňajú agáty a kvitnú fialky.

Aj Krk nášmu fotografovi ponúkol množstvo starožitností, dýchajúcich tajomstvom. Kamennú architektúru vždy fotografuje s nejakým dieťaťom a napĺňa tak snímku radosťou. Po ktorejsi ulici v Baške bežia deti s chlebom v rukách, v inom výjave nás čaká starec s ovcou, štyria vášniví kartári na seba pokukujú cez slamené klobúky, akýsi starší človek radostne pláva v mori s pohárom v ruke… Abadžić zvlášť rád fotografuje, ako more špliecha na kúpajúcich sa, veselosť mladých milencov, hrajúcich sa na pláži, prekrásne zálivy v Baške so slamenými slnečníkmi.
A konečne, fotograf celkom prirodzene skončil v Dubrovníku - v tom majstrovskom diele staviteľstva, pred ktorého krásou nemôže nikto ostať ľahostajný. V starom meste Abadžić fotografuje detaily, z ktorých možno vyčítať vrstvy histórie, ducha, filozofiu a históriu asi najkrajšieho európskeho mesta. Sú to štúdie detailov - kamenná ruka, čo vykúka z múru, objímajúc ohradu, ľúbezná ženská noha, položená pri starobylom stĺpe, tiene chodcov a lampy na starej stene. Prirodzene, nezabudol ani na kostoly, dubrovnícke hradby a prístav, kaviarne, uličky s kľukatými schodmi… Na svojich potulkách po Jadrane Abadžić portrétoval aj Melóny na ostrove Cres, jadranskú magistrálu a lode, zakaždým s neobyčajným detailom nejakého dvora alebo reklamy.
V Rijeke, ako Orson Welles, zaznamenal záhadný dizajn secesného schodišťa, na Istrii plot akéhosi zabudnutého miesta… Na konci spomeňme fotografiu, ktorá je taká charakteristická pre Abadžića - koniec turistickej sezóny v Baške, ktorú zachytáva snímkou opusteného miesta so smutnými kovovými konštrukciami a kalužami vody pod nimi … Celkom vhodný symbol storočia, v ktorom sa technika a príroda tak zázračne preplietli.
Abadžić je fotograf samoty histórie, hľadač stratených podôb bytia. Ale jeho fotoaparát je predovšetkým prostriedok, ktorý odhaľuje samotu sveta, miest a ľudí, zastavených v nekonečnom čase. Lebo napriek horúčkovitému pulzovaniu života, napriek obrovským mestám a komunikačnej technológii je človek sám ako nikdy predtým. Masové spoločnosti a súčasné médiá vytvorili svoj paradox. V izbách sedia osamelé ženy a muži so svojimi spomienkami. Chlapec, čo sa na umelcovej fotografii prechádza po ulici, sa ani trocha nelíši od chlapca, ktorý sedí sám v izbe. Na Abadžićovych uliciach preto cítime len ticho - ľudí, striech a stien. Tie fotografie sú emotívne, kontemplatívne a melancholické. Kráčajú nimi ľudia, ktorých samota sa zlieva so samotou miest. Je to dialóg histórie a jednotlivca. Je to pohľad túlavého fotografa, ktorý sa možno zastaví práve pri vás a vo vašom meste.

Marina Tenžera
(z predhovoru knihy In absentia; do slovenčiny preložila Zuzana Ciglanová)