Peter Janáčik

Nar. 1966 v Liptovskom Mikuláši, pôsobí v Banskej Bystrici. Študoval na AVU (ateliér prof. M. Šejnu), v r. 2000 absolvoval VŠVU (ateliér prof. R. Sikoru). Autor sa etabloval na domácej a českej výtvarnej scéne už koncom 90. rokov 20. storočia fotografickou tvorbou tematicky orientovanou na tému tela, telesnosti so špecifikom rodovej problematiky. Doposiaľ pracoval v polohe klasickej čierno-bielej fotografie autentických, ateliérových, ale aj záberov snímaných z TV vysielania. Jeho fotografie majú špecifickú emotívnu atmosféru odcudzenia a osamelosti. Reflektujú stratu vzťahov a prázdno (interiérové i exteriérové zábery ako reflexie témy neprítomného tela). Popri nosnom tématickom programe, ktorý autor chápe ako výraz filozofie novodobého existencializmu, sa zaoberá tvorbou zátiší s odkazom na telesnosť a intimitu, autentických a čiastočne aranžovaných záberov mužského tela a portrétu.

Alena Vrbanová


Projekt má názov „Štyridsiatky v tridsaťšestkách“. Jedná sa o ženy fotené v odevoch s menším konfekčným číslom 34, 36, 38, ktoré sú v módnych obchodoch ako jediné štandardné čísla a prislúchajú približne rozmerom 90 – 60 – 90 (ideálu miss). Ženy, ktoré nemajú nadmernú nadváhu, ale iba nezotpovedajú „ideálu krásy“ s dokonalými rozmermi a s konfekčnými číslami 42, 44, 46 majú problém nakupovať. Sú nútené stále riešiť problémy so svojim „nedokonalým telom“, a cítiť sa nepríjemne v úzkych veciach, ktoré deformujú a stláčajú celé telo. Na fotografiách sú ženy s rôznym typom postavy v úzkych odevoch z priesvitného materiálu, aby vynikla deformácia tela pod samotným odevom. Ženy sú snímané v reálnom prostredí, ktoré je redukované na minimálne tvarové zložky bez zbytočných naratívnych detailov. Ústrednou polohou fotografií sú torzá ženského tela uväznených v transparentných škrupinách. Igelit deformuje telo ženy a súčasne mierny pohyb – náklon tela vytvára zvráskavenie, hlbšie ryhy na topografii tela. Deformované telo na fotografiách sa tak dostáva na hranu medzi príťažlivosťou a odporom.

Jana Hojstričová


Pán Cibula je náš čierny kocúr, má asi 10 rokov. K jeho záĺubám patrí hlavne zdvíhanie telefónu a otváranie dverí, často pozoruje svet dole hlavou. Rád spí na chrbte. Z jedál obľubuje olivy, kukuricu a šunku s kápiou. Pani Pipi s nami býva 4 roky. Rada pozerá televízor, aportuje guličky. Zaspáva aj posediačky. Chutí jej napríklad dijonská horčica a muchy. Pipi a Cibula sa majú veľmi radi. Alfréda spoznali cez okno. Všetko mu trvá trochu dlhšie, niektoré veci nechápe. V septembri odišiel, nevieme kam.

Tibor Takáts


Starý most v Mostare znovu spája východný a západný breh rieky Neretva. Symbolom spolunažívania kresťanov a moslimov sa však tak skoro nestane. Toto je nový začiatok, zhodnú sa európski politici pri pohľade na novučičkú kópiu Starého mosta v Mostare. Dúfajú, že kamenná stavba cez Neretvu, verná replika dvadsaťšesť metrov dlhého mostu z roku 1566, bude symbolom zmierenia riekou oddelených etnických enkláv. Stavba stála takmer trinásť miliónov eur. Pred občianskou vojnou žilo v Mostare približne 130 000 obyvateľov. Tretinu tvorili moslimi, tretinu Chorváti, dvadsať percent sa hlásilo k srbskej a zvyšok k juhoslovanskej národnosti. V marci 1992 vyhlásila Bosna a Hercegovina štátnu samostatnosť, čo odštartovalo ozbrojené konflikty medzi Srbmi a nesrbskou väčšinou. Juhoslovanská armáda podporovala bosenských Srbov a tí postupne získali kontrolu nad väčšinou Bosny a Hercegoviny. V samotnom Mostare nastal obrat vo vojne v júli 1992. Vtedy Srbi na základe politických dohôd s chorvátskych prezidentom Tudjmanom z mesta ustúpili a srbskí obyvatelia zo strachu pred moslimmi a Chorvátmi v húfoch opúšťali svoje domovy. Bosenskí Chorváti zo západnej Hercegoviny vyhlásili Chorvátske spoločenstvo Herceg-Bosna a stanovili Mostar ako hlavné mesto. Vytvorili armádu, ktorá politicky aj vojensky posluhovala Tudjmanovi a dala si za cieľ pripojiť krajinu k Chorvátsku. V tom momente sa z moslimov, ktorí si hovoria Bosňáci, a bosenských Chorvátov stali nepriatelia. Boje vyvrcholili na jar 1993 a obyvatelia Mostaru postupne zničili všetky mosty cez rieku Neretva. Deviateho novembra sa pod paľbou bosenských Chorvátov zrútila aj pýcha moslimov – Starý most. Zlikvidovali ho tri strely z tanku, ktorý údajne paradoxne odpálil moslim v chorvátskej armáde. Odvtedy sa toto mesto rozdelilo na dva tábory – moslimské, na východnom brehu, a chorvátske, na západnom brehu Neretvy.

Andrej Balco