Dita Pepe (Hornsteinerová)
 

FOTOFO
V Galérií Profil, Prepoštská 4,814 99 Bratislava
výstava potrvá do 31 Marca
Otvorené : od 13,00 – 18,00 okrem pondeľka

Zmena identity patrí k obľúbeným a frekventovaným témam súčasnej inscenovanej fotografie. Nejde však iba o módny trend posledných desaťročí. Motívy premeny podôb aj pohlaví by sme našli napríklad už v 20. a 30. rokoch 20. storočia v tvorbe donedávna skoro úplne zabudnutej francúzskej fotografky Claude Cahunovej, ktorá sa v rozsiahlej sérii autoportrétov za pomoci prestrojení, masiek alebo ostrihaných vlasov premieňala na rozličné typy žien, mužov a androgynov. Motívy zmeny pohlavia by sme našli aj v niektorých autoportrétoch Andyho Warhola alebo Roberta Mapplethorpa, či v dnes tak obľúbených dômyslených aranžmá japonca Yasumasa Morimury, ktorý sa premieňa na dvojníčku filmových hviezd Marlene Dietrichovej, Marylin Monroeovej, Elisabeth Taylorovej či Catherine Deneuveovej, alebo za pomoci digitálnej techniky dokonca na hlavné postavy známych Leonardových či Monetových obrazov. Premena totožnosti sa stala ústrednou témou diela jednej z najznámejších amerických umelkýň Cindy Shermanovej, ktorá sa už viac ako dve desaťročia fotografuje v roliach hrdiniek druhoradých filmov, mužov a žien z plátien starých majstrov alebo mŕtvol z hororových scén.

Dvadsaťosemročná Dita Pepe (Hornsteinerová), ktorá študuje 5. ročník Inšitútu tvorivej fotografie FPF Sliezskej univerzity v Opave a súčasne vyučuje fotografiu na Strednej umeleckopriemyslovej škole v Ostrave, vo svojom cykle Autoportréty vytvára trocha iné práce. Síce sa tiež fotografuje v mnohých prestrojeniach, parochniach a interiéroch, ale zostáva vždy ženou. Naviac neportrétuje iba seba, ale zachytáva sa vedľa žien, ktoré sa líšia vekom, povolaním aj sociálnou úrovňou. Sama pritom úplne potláča vlastnú identitu, požičiava si šaty od dievčat a žien, s ktorými sa fotografuje, snaží sa napodobniť ich typické gestá, dokonale uplatňuje mimikry. Pri prvom pohľade možno ani nepoznáme, že je prítomná na všetkých snímkoch, natoľko sa mení jej vzhľad a výraz. Raz je prostou vidieckou ženou, druhýkrát cvičiteľkou aerobiku, sebavedome dávajúcou na obdiv svoje vypracované telo, tretíkrát zase vzdorovitou puberťáčkou s pankáčskym účesom a piercingom v nose a inokedy zase distingvovanou dámou v háčkovaných šatoch a čajom vo vzácnom porcelánovom hrnčeku. Dôležitú roľu má aj autentické prostredie, ktoré výrečne charakterizuje životný štýl zobrazených žien. Nenahraditeľné miesto tu má ja množstvo signifikantných detailov – obrazy, plagáty speváckeho idolu súčasných tínejdžerov Petra Muka, umakartové obloženie stien, kože diviakov na stene, plyšové a živé zvieratá. Takisto významné sú aj náznaky vzájomných vzťahov medzi autorkou a zobrazenou ženou vedľa nej, ktorá môže byť raz babičkou, inokedy matkou, priateľkou alebo sestrou. A konečne je treba oceniť aj vnútorné neefektné, ale premyslené a pôsobivé využitie farby, ktoré umocňuje účinok týchto osobitých dokumentov rôznych typov súčasných žien a súčasne fascinujúcich inscenovaných snímkov, ukazujúcich premeny jednej mladej ženy. Sú to práce patriace rovnako dobre do dokumentárnej fotografie (veď nám môžu pripomenúť niektoré sociologicky zamerané dvojportréty Augusta Sandera, alebo ešte viac generačné dvojportréty Jiřího Hankeho) ako do fotografie inscenovanej. Aj v tom sú veľmi aktuálne, pretože mnohé súčasné diela práve mažú prv tak striktne vyžadovanú (ale v praxi aj tak nedodržiavanú) hranicu medzi aranžovanou a nearanžovanou fotografiou.

Doterajšia tvorba Dity Pepe zahŕňa aj úplne odlišné snímky – citlivé humanistické zábery z ústavu pre mentálne postihnutých v Ostravici, portréty obyvateľov Hlučínska, ktoré vznikli v rámci projektu Ľudia Hlučínska 90. rokov 20. storočia, alebo módne fotografie. Cyklus autoportréty, zaslúžene ocenený v medzinárodnej súťaži Kodak Professional pre mladých fotografov, však rozhodne tvorí doterajší vrchol jej tvorby a jedno z najpozoruhodnejších diel súčasnej českej portrétovej fotografie.
 
Vladimír Birgus