|
Anton Fiala: Austrália - Červené vnútrozemie FOTOFO
Miliónová záležitosť V rokoch, keď ešte nebola televízia, trávili sme more času pri skrinkách s magickým okom. Boli pre nás akýmsi oknom kamkoľvek, najmä do sveta. Prostredníctvom éteru sme dostávali informácie, ktoré podnecovali krídla fantázie k širokému rozmachu. Spomínam si, aké farbisté obrazy vo mne vyvolávalo prirovnanie, že Austrálčania sú naši protinožci. Nešlo mi do chlapčenskej hlavy, ako môžu chodiť dolu hlavou a nespadnú zo Zeme do vesmíru. Austráliu som si totiž predstavoval ako Slovensko, obrátené dolu hlavou. Až prišla televízia a s ňou sklamanie, že aj na opačnom konci sveta je vlastne všetko ako u nás. Alebo skoro tak. Pred pár dňami som uvidel fotky priateľa Antona Fialu a všetko je zas ináč. Stratil som reč a hlavne pojem o čase. Prírodné výtvory, ktoré ma na prvý pohľad očarili, vraj vznikali milióny rokov. Doslova ma omráčila žulová vlna, tisícky rokov rastúca do výšky, aby jej potom stekajúca voda pridala červenošedú žiaru. Vedci vraj odhadli jej vek na dva milióny sedemstotisíc rokov. Úctyhodný vek. Uznanie si zaslúži aj spôsob, ako ju Fiala nafotografoval. A nielen tento kamenný zázrak. V jeho austrálskej kolekcii imponuje bravúrne technické zvládnutie rozmanitých prírodných motívov. Niekto môže namietnuť: To sa mu fotí, keď sa nehýbu! Ako veľmi sa mýli. Spomenul som si na slová pána profesora Karola Plicku, keď sa ho pýtali, prečo tak málo fotografov sníma architektúru. Odvetil celkom prosto a predsa nesmierne pravdivo: Nevedia odfotografovať dom! Keby sme parafrázovali tento výrok, mohli by sme povedať, že aj skaly, kopce, rieky, stromy treba vedieť fotografovať. Fiala majstrovsky stavia do kontrapunktu veľký celok a veľký detail. Citlivo ho dokáže zdôrazniť jemným svetelným štichom (nech mi jazykári prepáčia, že sa vyjadrujem nespisovne, ale toto slovo najviac vystihuje, čo chcem povedať). Azda papršlek alebo lúč by mu mohli zodpovedať. Fiala si ani na cestách nič nezľahčuje, sníma krajinu zo statívu, čo mu umožňuje tvorivo narábať s expozíciou. Neuspokojuje sa bežným turistickým pohľadom, nešetrí krokmi, aby našiel to správne miesto. Jeho snímky nie sú plochým záznamom videného, majú hneď niekoľko plánov, doslova vťahujú diváka do scenérie. Pri prezeraní kolekcie sa ani chvíľu nenudíte, lebo na jednotlivých obrazoch sa stále niečo deje. Fiala vytvoril snímky krajiny protinožcov, v ktorých však nič nie je postavené na hlavu. Z krajiny, formovanej miliónmi rokov, priniesol „miliónové svedectvo“. Už dávno som nevidel takú poctivo „odmakanú“ a invenčnú fotografiu. Klobúk dolu, pane! Marián Pauer |