|
Péter Korniss The Guest Worker (Gastarbeiter)
Károly Kincses: Osoba, ktorá sa zaoberá s fotografiou profesionálne, sa s touto otázkou stretáva denno-denne. Čo robí fotografiu a fotografa dobrými? Základné odpovede sú poruke. Dobrá je napríklad fotografia, ktorá je technicky bezvadná. Je dobrá, ak zodpovedá všetkým očakávaniam estetiky fotografie. Je dobrá, ak vycíti aktuálne umelecké, spoločenské či ľudské otázky. Je dobrá, ak z nej vyžarujúci svetonázor je humanistický, ľudomilný. Dobrá môže byť aj, keď o nej mnohí a často povedia, že je dobrá. To všetko je potrebné zvlášť aj spolu, ale to ešte nestačí. Je potrebné ešte čosi, čo existuje popri a nad doposiaľ vymenovaných racionálnych, hmatateľných, naučiteľných a urobiteľných veciach. Istá imaginárna, slovami neformulovateľná podmienka. Čo to môže byť? Napríklad pri pohľade na obrázok otváram ústa: hú, aké zaujímavé, také niečo som ešte nevidel. Alebo mnou prebehne mráz a mám pocit, aká hrôza. Viviac ho sa pousmejem. Zahreje mi srdce, lebo počas pozerania si obrazu zažijem čosi veľmi humánne, ľudské. Som pobúrený. Alebo čokoľvek podobné, veď existuje mnoho obrazov, ale nie je mnoho takých, ktoré sú schopné vyvolať čo i len jeden z týchto pocitov. Z toho vyplýva, že dobrých obrázkov je málo, i keď fotografií je množstvo. A kto je dobrý fotograf? Ten, ktorý dokáže urobiť počas svojho života nielen zopár, ale veľa dobrých fotografií. Prečo som to všetko predostrel? Pretože kniha Pétera Kornissa The Guest Worker obsahuje v zmysle hore uvedených mnoho samostatných dobrých fotografií, a okrem toho je to zaujímavá a hodnotná práca z ďalšieho hľadiska. Sú to dobré snímky dobrého fotografa. Vždy je však podozrivé, ak ktosi nejakého autora či jeho prácu bezpodmienečne len vychvaľuje, tam čosi zaváňa... Preto som sa usiloval ozrejmiť si sám pre seba, nezávisle na Kornissovi, čím sa stávajú pre mňa fotografia a fotograf dobrými. Keď kniha r. 1988 vyšla, zohrala dôležitú úlohu. Podala – cez postavu jedného človeka – s umeleckou nástojčivosťou a hodnovernosžou presný popis o každodennom živote desaťtisícov ľudí, ktorí žili zaťažkávajúci život súčasne na dvoch miestach. Cez týždeň stavali v hlavnom meste cesty, kanály, vykladali hlavné trasy čadičovými dlaždicami, ručne, kus po kuse, kladúc každú jednu presne na svoje miesto, aby tam stála akurát tak, ako má. A my, ktorí sme po ceste, ktorá vznikla vďaka ich rukám, prefrčali stovkou, sme ani na sekundu nepomysleli na to, že tu kládol osem kilové čadičové dlaždice po trase niekoľkých kilometrov deň čo deň po kolenačky, v zime, v horúčave človek či celá brigáda. Či gastarbeiter myslel počas svojej práce na nás, ktorí budeme neskôr uháňať po ceste, ktorá vzniká ním kladenými kameňmi, to nevieme, nemôžeme sa na to už ani spýtať. Péter Korniss nedávno nafotil aj hrob Andrása Skarbita. V piatok poobede si tento človek vyzliekol pracovný odev, poumýval sa a nastúpil na vlak. Spolu s ďalšími stovkami jemu podobných cestoval domov v prepchatom vlaku, nekonečné hodiny, s prestávkami na každej stanici. Do dediny, v ktorej žil. Do Tiszaeszláru. Čakala ho manželka, rodina, malé políčko zeme pri dome, ktoré počas jeho neprítomnosti obrábala jeho žena, a ktoré nedokázala vydať zo seba toľko, aby sa z toho dalo dôstojne žiť. Možno sa ešte chvíľu rozprávali, možno si len ľahli do veľkej, navysoko zastlanej manželskej postele, aby sa András Skarbit – robotník na stavbe, obyvateľ robotníckych ubytovní mohol v sobotu ráno prebudiť vo vlastnom, ako gazda. Na druhé ráno sa prešiel po svojom pozemku, urobil, čo bolo treba a ďalší deň sa oblečený do čierneho, ako sa patrí, vybral na veľkú omšu. A večer nasadol na zle-dobre preslávený čierny sabolčský vlak, aby na úsvit dorazil do Budapešti, začínajúc vždy odznovu to isté, po desiaty, po stý raz. Péter Korniss tento život, život niekoľkých tisícok Andrásov Skarbitov v sedemdesiatych-osemdesiatych rokoch, sledoval namáhavo pracujúc, s neuveriteľnou pokorou až do konca, nikdy neopomínajúc, že jediný, kto je tu dôležitý, je starý stavebný robotník s niekoľkými skončenými triedami, a nie on, umelec, ktorý v tom čase mal za sebou už tucty výstav, vydal niekoľko publikácií a získal mnohé ocenenia. Začínal som s tým, aká bola táto kniha dôležitá v čase, keď vyšla. A teraz, keď si ju beriem z police a od jej vzniku uplynulo štrnásť rokov, nič už nie je také, ako bolo, odvtedy sa zmenilo už aj zmenené, a užasnuto si uvedomujem, vida, aj tomuto spôsobu života už odzvonili. Z Nyírségu už nekmitajú gastarbeitri hore-dole, keďže nie je dosť pracovných možností, keďže im nikto nepreplatí ,,mastnú” cenu vlakom tam a späť, keďže dlažobné kocky vystriedali betónové a asfaltové cesty, ktoré vydržia jednu zimu... Kniha a fotky v nej – definitívne odtrhnuté od konkrétnych udalostí a postáv svojej doby, – žijú už samostatne, ako dobré obrázky dobrého fotografa-humanistu, nemanipulovane pozorujúceho svet.
Péter Korniss The Guest Worker (Gastarbeiter) Obrázky výstavy s názvom The Guest Worker vznikli o pendlujúcom robotníkovi Andrásovi Skarbitovi v rokoch 1978-1986. Kubičník z Tiszaeszláru pracoval v Budapešti vyše dvadsaťpäť rokov, býval v robotníckej ubytovni a chodieval domov k rodine, žijúcej na dedine, raz-dvakrát týždenne. Tento spôsob života – tzv. diaľkové pendlovanie bolo v Maďarsku v sedemdesiatych-osemdesiatych rokoch charakteristické pre spôsob života štvrť milióna ľudí. Hospodárske-, spoločenské- a kulturálne rozdiely medzi hlavným mestom a dedinkou Skarbita na severovýchode Maďarska boli tak markantné, ako keby pendlujúci prichádzal z cudzej krajiny, – preto názov The Guest Worker. András Skarbit šiel v roku 1988 do penzie a v roku 1999 zomrel vo svojej dedine 74-ročný. Po zmene režimu sa stala minulosťou aj životná forma pendlovania na diaľku.
Péter Korniss arodil sa 4. augusta 1937 v Kolozsvári (Cluj). Od r. 1949 žije v Budapešti. Ako fotograf-dokumentarista venoval vyše tri desaťročia zvečneniu vytrácajúcej sa sedliackej životnej formy a kultúry, predovšetkým v Sedmihradsku, vo svojom rodisku. Tak vznili zbierky Elindultam világ útján... (Vybral som sa do sveta..., 1975), Múlt idő (Doba minulá, 1979) a Leltár (Inventúra, 1998). Od konca sedemdesiatych rokov sledoval svojím fotoaparátom takmer desať rokov život pendlujúceho robotníka a výsledkom tejto práce bol výber, album, ktorý vydal r. 1988 pod názvom The Guest Worker. Jeho výstavy predstavili v galériách a múzeách šesťnástich rôznych krajín. Jeho práce boli publikované v svetových magazínoch, ako sú National Geographic World, GEO, Fortune, Time, Avenue, Epoca. Je členom WORLD PRESS PHOTO v Amsterdame a Poradenského telesa Nadácie Eugene Smitkh v USA. Jeho dielo r. 1999 vyznamenali Cenou Kossutha. |