FOTOFO
Galéria Profil,
Prepoštská 4,
Bratislava
Výstava potrvá do 4 júla 2000.
Otvorené denne (okrem pondelka) od 13.00 do 18.00 hod.
Prirodzenou vlastnosťou fotografického zobrazenia je to, že si zachováva nerozlučné puto so zobrazovaným predmetom alebo tvárou. Samotná fotografia môže zožltnúť alebo vyblednúť, no nič nemôže potlačiť uvedomenie si fotografovanej osoby, keď sa vynorí z obrazu kedykoľvek sa divák pozrie na fotografický papier.
V tomto zmysle fotografovaná osoba nie je ani tak vecou formy zobrazovanej tváre ako skôr vecou mimoriadneho uvedomenia si času, ktorý je spojený s aktom fotografovania. Ak to chceme vyjadriť ešte konkrétnejšie, ide o čas, kedy bola fotografia urobená. Je to práve to „vtedy“, ktoré vnímame „v tomto okamihu, teraz“, keď sa pozeráme na fotografiu.
Uvedomenie si fotografovanej osoby nemá absolútne nič spoločné so zdokonaľovaním fotografického zobrazenia, t.j. s jeho čistotou či vernosťou reprodukcie detailov tónu alebo farby. Toto uvedomenie odoláva zmenám fotografického materiálu, režisérskym zásahom i vopred určeným pózam a vychádza nedotknuté z jedinečných realistických charakteristík fotografie ako žánru.
V Meta-Plasis II, III, IV od Stephanosa Paschosa je táto nadradenosť uvedomenia si fotografovanej osoby najhlbšou podstatou diela. Telá mladých ľudí sú následne premiestnené z fotografického filmu na také materiály ako polaroidový film, plátno, sádru alebo drevo.
Neoddeliteľnou súčasťou koncepcie krehkosti je aj výber materiálov a metód, ktorými sa fotografický materiál premiestňuje z jedného povrchu na druhý. V niektorých prípadoch sa polaroidná emulzia vrství na rozprestretú gázu, v dôsledku čoho sa zdá, že sa telo vznáša v priesvitnom bielom vákuu. V iných prípadoch sa emulzia umiestní na tenkú vrstvu sádry, ktorá sa potom rozbije a vytvorí tak nepatrné trhliny na povrchu fotografie, ako aj ryhy na telách mladých ľudí. V tretej skupine štruktúra dreva spôsobuje vytvorenie takmer nepostrehnuteľných vrások. Pózy modelov; domnelý úpadok, ktorým obrazy prešli; ich umiestnenie na poškodených kusoch dreva alebo na kmeňoch stromov ako na divadelnej scéne, to všetko má tendenciu posunúť uvedomenie si fotografovanej osoby do rozličných období v histórii obrazu. Veľké rozmery či odtláčanie niektorých diel na kmene stromov vyžaduje odpoveď viac než historické objavy. Spoločnou črtou všetkých týchto diel je to, že zobrazujú mladých ľudí. Zároveň nám pripomínajú rituálne obrazy ktorých cieľom je zachovať vzhľad tela v rozkvete jeho síl.
Tieto triumfálne symboly života postavené ako protiklad k úpadku tela, sú sami o sebe fotografickými obrazmi ktoré odolávajú prirodzenému rozkladu ich materiálov. Fotografované telo je schopné prekonať čas, náboženstvá i tradície, vytvárať mýty, podnecovať dohady a pritom stále vyzerať mladistvo a moderne pre oko ktoré na ňom spočinie.
Ccostis Antoniadis
kurátor-kritik, vedúci
Katedry fotografie na
Technologickom Vzdelávacom Inštitúte v Aténach
V týchto nádherných, vzrušujúcich a fragmentových ikonách tela hľadáme a zhliadneme vlastný pôvod, vlastnú pominuteľnosť, vlastný koniec. Obraz našej smrteľnosti nás desí od lona až po smrť a my sa vytrvalo okrievame.V zobrazení tela, fyzikálna a duševná cesta je jedná a tá istá. Hlbšie hľadanie odhalí to, čo oživuje telo, čierne lúče svetla, čo prebodajú povrch nášho bytia.Triptychy Stephanosa Paschosa – Meta-Plasis II (Re-Creation) stvárňujú metafyzickú víziu. Výňatky z Apokalypsy Sv. Jána sú pridané k obrázkom vo velebení poddania sa silám a významom mimo nášho chápania. Pre Paschosa to je otvorenie siedmej pečate.Mladistvé a vibrujúce telá v pokrútených pózach prevádzajú obrady ako väzni v snivom polosvetle. V tejto vízii poddajnej extázy, bolesť a radosť, zúfalstvo a nádej, degradácia a ušľachtilosť to všetko je jedno. Oltár zmyselnosti sa stáva požehnaním i zlom a prináša, popri vonkajších jazvách času, aj vnútorné slová dychtivé po vykúpení.Paschos vidí tieto rany slepými očami vizionára. Obväzuje a lieči, občas aj nabalzamuje telo v obrodení osobnej apokalypsy.
John Demos
