FILMOVÉ PLAGÁTY
FOTOFO V Galérií Profil, Prepoštská 4,814 99 Bratislava Otvorené : od 13,00 – 18,00 okrem pondeľka Je celkom prirodzené ak filmový plagát, slúžiaci k propagácii a reklame filmu, považuje za svoj hlavný výrazový prostriedok svoje najbližšie príbuzné médium - fotografiu. Na plagáte sa objaví najčastejšie ako fotoportrét hlavného hrdinu, dvojportrét alebo záber kľúčovej dramatickej situácie. V tomto prípade pracuje autor plagátu s filmovou fotografiou ako s "dokumentom". Táto tvorí však len jeden z mnohých kombinačných prvkov a možností. Afišisti pracujú rovnako zaujate i s mimofilmovou fotografiou, ilustráciou, montážou viacerých fotografií a napokon samozrejmosťou je kombinovanie fotografie s maliarskymi technikami, grafikou, kresbou, typografiou... to všetko je predmetom záujmu prítomnej výstavky plagátov k slovenským filmom. Archív Slovenského filmového ústavu, z ktorého zbierky plagáty pochádzajú predkladá publiku nepočetnú kolekciu, ktorá by mala predstaviť túto špecifickú oblasť plagátovej produkcie v chronologickom rade, takmer didakticky. Začína afišami, ktoré vznikli v polovici 50-tych rokov až po tie najsúčasnejšie, tých pár plagátov k slovenským filmom, natočených po roku 1989. Vizuálne premeny tejto disciplíny sú, ako potvrdzuje i dobový materiál, závislé predovšetkým na obrazových kvalitách fotografie a schopnosti, či neschopnosti grafického dizajnéra koncipovať plagát ako autentickú a profesionálne zvládnutú výpoveď. Plagáty obdobia 50-tych rokov sú typické maliarskym chápaním fotografie. Nevedno či sú to kolorované fotografie, alebo obrazy maľované na, či podľa fotografie - Drevená dedina (B. Slavík, 1955)... Ich naivita, narácia a kolorizmus sú nepopierateľným zdrojom ich skrytého pôvabu. Vo vzťahu k vizualite 50-tych rokov, radikálne zmeny v umeniach rokov 60-tych sa dotkli i filmového plagátu. "Zlaté 60-te" nadväzovali jednak na modernistické princípy, ale zároveň i na súčasné tendencie vo vývine výtvarných umení a fotografie. Výraznejšie sa začala uplatňovať typografia ako výrazový prvok. Písmo fungujúce zároveň ako výtvarný element obarazovej kompozície je zreteľné v mnohých realizáciách tohto obdobia, vzorovo napríklad M. Čunderlíka (Senzi mama, 1964). Artikulovane grafizovaná, rôzne nové a variované technologické postupy využívajúca fotografia sa rovnako frekventovane v plagátových riešenia opakovane objavuje nielen v 60-tych ale aj v priebehu 70-tych rokov (R. Altrichter Námestie sv. Alžbety, 1965 ale i M. Veselý Nevesta hôl, 1971) a mnohé iné. Posadnutosť štruktúrami v umení i vo fotografii sa prejavila i vo filmovom plagáte. Objavíme na mich mnohokrát ako základný konpozičný prvok priamo rôzne varianty fotoštruktúr, alebo fotoštrukturálne fragmenty v kolážových či montážových kombináciách s fotografiou figurálneho detailu. Pop artové tendencie z voľnej tvorby preniesol prostredníctvom fotografie vlastného objektu do plagátu skvelým spôsobom Ivan Štepán (Sladký čas Kalimagdory, 1967). J. Meisner sošný fotofigurálny mužský akt umiestnil do centra nedotknutej bielej plochy pozadia a nechal ho vyznieť ako významovo tematizovaný znak (322, 1969). Iný prístup i keď zdanlivo technicky podobný zvolil E. Havetta v idylicky poňatom tableau vivant skupinovej fotografie predstaviteľov filmu Ľalie poľné. Symbolicky tým definoval, možno vedome, aktuálny pocit súčasníkov ako epilóg - rozlúčku so "zlatými" 60-tymi v roku 1972. Ak 60-te naznačili sľubné spojenie fotografie, typografie a kompozičného konceptu plagátu v 70-tych rokoch je dominantnou líniou plagátu k slovenským filmom predovšetkým fotografia, niekde poetizujúca inde "dokumentárna", Zuzany Mináčovej. Typicky pre nasledujúce obdobie vizualizovaná jej blízkymi spolupracovníkmi, afišistami - predovšetkým D. Orvanovou, V. Polákom.... Vzniká typ plagátu nie nepodobný a zrejme i priamo inšpirovaný typológiou i ikonografiou plagátov manželov Vyleťalových, fínskym fotografickým plagátom 60-rokov... V slovenskej edícii to prinieslo rad plagátov vo forme "nadrealistických" koláží, asambláži a objektov - (Prípad krásnej nerestnice, 1973...) Od prevládajúceho trendu sa odlišuje Grygarov civilisticky jednoduchý, na atmosfére celoplošnej fotografie postavený plagát k Ružovým snom (1976) a v protiklade k nemu opačne práve na zdôraznenej estetike farebnej fotografie postavený Píseckého plagát Postav dom, zasad strom (1979). 80-te roky výraznejšie zmeny a realizácie v plagátovej tvorbe nepriniesli, možno hovoriť len o individuálnych výkonoch. Pozoruhodných je najmä niekoľko plagátov, ktoré navrhol Sväťo Mydlo, známy tvorca vizuálnej "image" Radošinskeho divadla - (Ja milujem, ty miluješ, 1980), keď hravým ironizujúcim gestom spojil fotoportrét a maľbu. O plagáte k slovenskému filmu 90-tych rokov je len ťažko možné hovoriť, pretože je ich len niekoľko kusov. Zaujme snáď len Štrbova fotografia z plagátu k Nehe (1991) a Stanova "veľkohollywoodska" parafráza filmových "lovestory" vo Vášnivom bozku, ktoré môžu prázdny priestor zaplniť. Dagmar Poláčková |